S rešpektom, ale hlavne s radosťou začíname výstup cez les. Krásna tiahla krajina plná bieleho prachu. Všetko stíchlo a iba vŕzganie snehu počuť pod našími lyžami. Nádherná zimná dolina. Lúče ranného vychádzajúceho slnka sa prehupli ponad štíty a zahlcujú celú dolinu. Stúpame strminou. Občas padáme, občas nevládzeme, občas oddychujeme, občas fotíme. Stále dýchame, stále snívame, stále sa modlíme. Svojím výstupom vzdávame hold prírode, horám, tichu. Ak existuje jedno miesto kde naberiem energiu, nechám zúfalstvo, kde plačem aj smejem sa každú chvíľu, kde sa bojím a teším, kde bežím aj oddychujem tak je to práve v takýcvhto horách. Stúpame hore. Sme na vrchole avšak radosť strieda rešpekt zo zostupovania. Vo všeobecnosti nič zvláštne, ale pre mňa na dlho niečo z čoho budem čerpať. Na záver bolesť nôh, ale to je na tom to super. To ticho v nás zostane ešte chvíľu. Potom nádych a realita. Bol to iba sen? Nie, máme fotky a tu sú: